Milovat Boha vs. milovat církev

16. 12. 2011 17:11
Rubrika: Nezařazené

Článek je přejat ze stránek společenství Eliáš - elijah.sk, kde je možnost stáhnutí i jiných příspěvků.

 

 

 Milovať Boha a milovať cirkev

„Dietky, nemilujme slovom ani jazykom,ale skutkom a opravdove.“ 1 Jn 3,18

Slovo, ktoré nachádzame v Biblii na viacerých miestach: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.“ Je to Božia odpoveď na otázku, čo je v živote najdôležitejšie. Najdôležitejšie prikázanie, najvyššia priorita našich životov. Keď sa pozrieme na túto vetu poriadne, vidíme, že sa skladá z dvoch častí: milovať Boha a milovať blížneho. V čase, keď sa Mojžiš vracal z hory Sinaj, aby Izraelitom priniesol Boží zákon, držal v ruke dve kamenné tabule. Na tej prvej boli prvé tri prikázania (ktoré sa týkali vzťahu k Hospodinovi) a na druhej bolo zvyšných sedem (prikázania vzťahujúce sa k blížnym).

Toto slovo, ktoré tak často počujeme na našich stretkách, bohoslužbách, z úst našich predstavených a duchovných, sa už dávno dostalo do našej hlavy. Pamätáme si ho. Je však zapísané aj v našich srdciach? Božie slovo nie je totiž len informácia. Nie je to historický fakt, príkaz. Božie slovo je živé, mocné a ako sa píše – má moc spasiť nás -. Je teda viac, ako len litera. V momente, keď Duch Svätý prichádza a napĺňa tvoje srdce, tie bezduché písmená ožívajú a stávajú sa Božou realitou tvojho života. Tak ako bol Ježiš tretieho dňa vzkriesený, tak je aj Božie slovo – Ježiš Kristus oživovaný v našich životoch skrze Ducha. Preto ťaprosím, ešte predtým, ako začneš čítať nasledujúce riadky, modli sa chvíľu k Duchu a pýtaj si ho viac. Ešte viac. Myslím, že tú prvú časť Božieho priania pre naše životy zachovávame. Snažíme sa, modlíme sa. Opakujeme si slová Písma a chceme žiť podľa nich: hľadať najskôr Božie kráľovstvo, hľadať Jeho tvár, rásť do plnosti Kristovej. To všetko je dobré a nevyhnutné pre všetkých, ktorý už raz prijali Krista do svojich životov. Musíme však v najväčšom prikázanípokračovať. Nekončí pri milovaní Boha. Preto sa ťa chcem spýtať: Môžeš milovať Boha s tým, že nenávidíš Jeho cirkev? Alebo môžeš podporovať a pracovať pre cirkev a zároveň ti bude Boh ukradnutý? (1 Jn 2,9-11) Ak hovorím o cirkvi, nemyslím tým nejakú konkrétnu denomináciu. Myslím tým tvojich bratov a sestry, tvoj lokálny zbor, tvoju farnosť, tvoje spoločenstvo, jednoducho Boží ľud – Kristovo tajomné telo.

 Veľa ľudí si hovorí: nepotrebujem spoločenstvo, cirkev nech sa stará sama o seba, ja si vystačím. Musím ti však povedať, že ak toto je tvoje zmýšľanie, tak si veľmi klamaný/á. Ako chceš oddeliť hlavu od tela? Budeš milovať hlavu (Krista) a nenávidieť telo (cirkev)? Boh poslal svojho Syna, aby zachránil cirkev. Ježiš zomrel za svoju nevestu – za cirkev. Až tak si Boh cení svoje „telo“, svojich ľudí. Hlava a telo sú spojené. Neoddeliteľné. A toto vidím ako nedostatok našich spoločenstiev. Veľa chceme byť pri Pánovi, záleží nám na tom, aby sme s ním mali osobný vzťah. Hovoríme o tom, diskutujeme, chválime sa, ak sa nám darí, sme smutní, ak prežívame púšť. Ale zdá sa mi, že toto všetko je občas na úkor druhej časti prikázania. Milovanie svojich súrodencov vidíme ako nadstavbu. Niečo, čo je dobré robiť, čo prináša výsledky, ale čo treba praktizovať až potom. Najskôr, nech je to prvé v poriadku, potom sa hádam pustím do vzťahov k blížnym. Ja som však presvedčený, že takto to Pán nechce. Najväčšie prikázanie nemáme plniť postupne, ale vcelku a naraz. Jeho vôľa, aby sme ho milovali a milovali sa navzájom je komplexná a konzistentná. Verím, že Boh túži po tom, aby sme ho vášnivo milovali a v tom istom okamihu milovali aj svojich súrodencov, rodičov, duchovných predstavených. Možno sa budeš pýtať: A čo to teda presne znamená – úprimne milovať bratov a sestry? Skutočná láska začína tam, kde prestávame myslieť na seba a viac myslíme na potreby iných


(1 Kor 10, 24). Keď našou prioritou nie je uspokojiť seba, ale pomôcť druhým. A nie sú to lenveľké svetové skutky. Začína to v tvojej rodine, v tvojom spoločenstve, v tvojej škole. Nie je veľkým hrdinstvom vykrikovať, ako milujeme Ježiša, biť sa do pŕs a nosiť tričká s nápisom „Ježiš je môj Pán“. To, čo má skutočnú hodnotu je vidieť núdzneho a pomôcť mu, vedieť sa podeliť o posledný kúsok jedla so svojim blížnym, vedieť odpustiť aj vtedy, keď som presvedčený o tom, že mi krivdia... Tá druhá časť prikázania v sebe skrýva tajomstvo. Boh nás stvoril tak, že sa navzájom potrebujeme. Žiadne izolované ostrovy. Pán nás stvoril na svoj obraz (Gn 1, 27). Sám trojjediný Boh tvorí spoločenstvo a preto aj my v sebe skrývame tento Boží atribút. Mnoho ľudí má predstavu, že my ako duchovné bytosti sme ako také cisterny Božej milosti. Boh tam len nalieva a nalieva. Čím väčšia cisterna, tým je človek požehnanejší. Čím viac sa modlí, tým je svätejší. Ale to je omyl. Lepšie je predstaviť si nás ako potrubia Božej milosti. Zmyslom milosti, ktorú dáva Duch nie je, aby sa zhromažďovala, ale aby sa rozširovala, pretekala, vylievala sa. V liste Rimanom sa píše, že Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý nám bol daný (Rim 5, 5). Všimnite si to slovo rozliata. Je to niečo, čo preteká, čo neostáva na mieste, má dynamický charakter. Táto milosť sa rozlieva aj
po celom Kristovom tele. Ak sa vyleje do jedného človeka (údu), tak potom to má pokračovať ďalej. Lenže ak ty obdržíš nejaké konkrétne požehnanie (financie, povzbudenie, slovo, proroctvo) a necháš si ho, tak to požehnanie sa zastaví. Nepôjde ďalej. Nie je určené len pre teba. Skrze teba sa malo dostať ďalej. Zbytočne si budeš hovoriť, že „však Boh si použije iného. Ja dnes nemám na to. Možno to nie je moja povinnosť. Ja toho človeka dnes nemusím.
Veď Pán to zariadi...“ Pravda je taká, že Pán chce použiť práve teba a v momente, keď povieš nie, tak zastavuješ Božiu milosť a ochudobňuješ svojho blížneho o to, čo mal Boh pre neho pripravené. My sa totiž navzájom potrebujeme.
A ja túžim po spoločenstve, kde sa budeme potrebovať. Lebo len tam sa bude v plnosti a pravde vylievať Duch, po ktorom tak veľmi túžime. Chcem, aby spoločenstvo bolo miestom milosrdenstva. Miesto, kde sa nebudú zatvárať oči pred niekoho biedou; miesto, kde sa nebude mlčať o zraneniach; miesto, kde nebude horkosť sŕdc a neodpustenie; miesto, kde ľudia nebudú sami. „A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslavy, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26)

  Boh teda túži po tom, aby sme sa mali radi. Aby sme boli aktívny, slúžili bratom a sestrám. Aby sme prejavovali činorodú lásku. Výborná pasáž o tomto tajomstve je 12. kapitola Pavlovho listu Korinťanom. Skús ju študovať. Pavlovo vyučovanie o Kristovom tele končí hymnusom na lásku. Odpoveď na naše sťažovanie, ťažkosti vo vzťahoch, neochotou viac investovať do problematických priateľstiev: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevypína, nenadýma sa; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádeje, všetko pretrpí.“ (1 Kor 13, 4-7) A toto je niečo, na čom musíme pracovať. Našou doménou nie sú naše talenty, schopnosť dobre niečo zorganizovať... To, čo má byť pre náš príznačné je krátka veta z Písma: „Pozrite sa, ako sa milujú.“ Naša silná zbraň, naše svedectvo o Otcovej láske a živom Bohu, ktorý prebýva v našich rodinách a vzťahoch. Ježiš hovorí o najväčšom prikázaní a pokračuje príbehom. Je o človeku, ktorý pomohol inému, neznámemu človeku. Nepoznal ho. Napriek tomu sa o neho postaral. Vyčistil mu rany, obviazal ich, opatroval ho. Zaviedol do hostinca a dokonca prikázal hostinskému, že v prípade potreby za raneného doplatí. Bratia a sestry, ja túžim, aby sme si boli navzájom samaritánmi.Chcem stretať známych-neznámych ľudí, čistiť ich rany, nalievať do nich oleja a obväzovať ich. Opatrovať ich. Verím, že Ježiš by to spravil. Dnes tu však už nie je fyzicky prítomný.Zanechal nám však Radcu, Pomocníka. Toho, ktorý nám všetko pripomenie. S Duchom Svätým sa stávame tými milosrdnými samaritánmi, ktorí vidia potreby svojich blížnych a ktorí sú ochotní nezastavovať Božiu milosť v akejkoľvek podobe. Tá výzva je stále tu. 2000 rokov staré evanjelium môže znova ožiť a stať sa realitou tvojho života. Pozveš dnes Pána, aby prebýval v tebe a premieňal ťa? Máš na to jedinečnú príležitosť. Tento moment sa užnikdy nezopakuje. Poď, kľakni na svoje kolená a volaj na Pána. Tí, ktorí volajú budú vypočutí. Tí, ktorí prosia dostanú. Žehnám ti, aby si vo svojom živote spoznal „čo je to zašírka a dĺžka, výška a hĺbka, a poznať lásku Kristovu, ktorá je nad všetky známosti; aby ste boli naplnení všetkou plnosťou Božou. (Ef 3, 18-19)

 

Zobrazeno 878×

Komentáře

Invisible

Co, že ty máš tolik příspěvků ve slovenštině?

Prodi

heh... mám Slovensko moc rád - v podstatě jsem se tam duchovně narodil - navíc se moje mamka narodila v příhraniční vesnici, kde jsem zvláště dříve trávil mnoho času...a navíc tam mám dost přátel a známých...prostě celkově je mi ten národ sympatický...

Invisible

Je škoda, že jsme se rozdělili

Prodi

to možná i ano - blběj se tam ted jezdí:) na druhou stranu se máme ještě raději:)

Zobrazit 4 komentáře »

Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.

Autor blogu Grafická šablona Nuvio