Soudy, hodnocení druhých a Boží slovo

25. 8. 2012 10:07
Rubrika: Nezařazené
Oblast hodnocení druhých lidí (a vůbec jakékoliv vyjadřování se k nim) byla místem, kde jsem často padal a stále ještě často padám - alespoň ve srovnání s tím, jaké jsou Boží normy. Ono totiž stačí říct: "Ti politici, to je hrůza, tam je špíny..." atp. a už jsem mimo Boží záměr a standardy jednání. I když může být výrok z velké míry pravdivý - neznamená automaticky, že je správné a dobré ho pronášet. Lidská slova mají velkou moc, a tak i jen zdánlivě malá prohřešení mohou přinášet velké problémy. Vlastně se tak podílíme na šíření tzv. "blbé nálady" - a to má samozřejmě vliv i na ostatní sféry života - duchovní oblast nevyjímaje. Když se potom do politiky dostane člověk, který do ní vstoupil, aby něco změnil nebo už se v ní angažuje - bude pro něj potom lehčí nebo těžší podlehnout tlaku prostředí - když všude kolem sebe uslyší, jak je ta oblast a všichni, kteří se v ní angažují prohnilá, zkažená a všichni lidé pohybující se v ní zloději...?
 
  Oblast soudů, hodnocení je neuvěřitelně rozsáhlá a samozřejmě  se netýká jen politiky, ale téměř všech sfér života a mezilidských vztahů. Mám za to, že i v rámci křestanství jsme my lidé tak daleko od Božích norem, až běda... Mně osobně pomohlo, když jsem v Bibli v Galatským (6,4-5) natrefil na verše, které jsem se následně jako jedny z prvních naučil nazpamět a pokaždé, když jsem měl touhu vyjádřit se nezrovna lichotivě, pozitivně k druhým lidem nebo určitým záležitostem, tak jsem si je připomínal...
 
Každý ať zkoumá své vlastní jednání; pak bude mít čím se chlubit, bude-li hledět jen na sebe a nebude se porovnávat s druhými.
Každý bude odpovídat sám za sebe.
 
Dnes jsem na blogu M. Kevického -   
http://proroctvo.blogspot.cz/2010/04/biblicke-rozsudzovanie.html     -
- narazil na příspěvek, který relativně obšírně  o této citlivé, problematické a mnohé problémy způsobující oblasti pojednává...
 
- Myslím, že všade kde cítime, vnímame urgentnú potrebu rozsudzovať a uplatniť právo, pravdu a spravodlivosť – práve tam je najdôležitejšie uplatniť lásku a milosrdenstvo. Nástrojmi uplatnenia správneho rozsudzovania sú: naše kolená (v príhovorných modlitbách), naše objatie a naše slzy...
 
 
1 Peter 4:8  A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.
Pokiaľ nie je v nás Božia láska k človeku (ľuďom, zboru...), nemali by sme sa ani pokúšať rozsudzovať a už vôbec nie aplikovať nejaké naše rozsúdenie, lebo nám veľmi hrozí, že nebudeme vedieť týmto ľuďom pomôcť, nebudeme sa vedieť dívať na nich tak ako sa díva Pán... Ak v nás nie je Božia láska, potom to jediné, čo by sme mali urýchlene robiť je ísť na kolená a modliť sa za danú vec, či človeka, pokiaľ nezískame v Duchu Božiu lásku, Boží pohľad a slobodu od predsudkov, predpojatosti, hnevu, horkosti....
A Pán túži ďaleko viac po postojoch, prejavoch a skutkoch milosrdenstva v našich životoch ako po akejkoľvej náboženskej horlivosti, v ktorej chceme prinášať (farizejské) obete (žiaľ, častokrát aj ľudské – keď v mene rozsudzovania odsúdime človeka):
Matúš 9:11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.
 
- Cieľom rozsudzovania nie je uplatniť našu ľudskú spravodlivosť a pravdu. Cieľom je uskutočniť Pánovu vôľu – Jeho zámery. Jedna vec je vidieť chyby, ale úplne iná vec je niečo s nimi urobiť tak, aby sme ľudí zachránili, uzdravili, usmernili, potešili, povzbudili a viedli k duchovnému rastu, nasledovaniu Baránka a životu v spoločenstve.
Príkladom je napr.služba Pána Ježiša žene samaritánke pri studni (J 4,1-42): Na prvý pohľad – teda keby sme vedeli fakty, ktoré Pán Ježiš rozpoznal v Duchu (dar slova poznania) – sa zdá situácia jasná: žena, ktorá má za sebou 5 nemanželských vzťahov. Zrejme by sme ju vyzývali ku pokániu a citovali všetky verše o manželstve z Písma; možno by sme sa snažili zachraňovať ten posledný vzťah... Pán Ježiš paradoxne nič z toho neurobil! On síce jasne odhalil skutočnosť: „Mala si piatich mužov“ - ale aj jasne komunikoval porozumenie jej srdcu – jej situácii: „a ten, ktorého máš teraz, nie je ti mužom“. Táto žena nebola skonfrontovaná len pravdou a spravodlivosťou zákona. V Pánovi stretla muža – proroka, ktorý ju odhalil, ale ktorý ju neodsúdil. A to zmenilo jej život, to sa dotklo jej srdca.

Rozsudzovanie by malo meniť životy, srdcia, situácie ľudí smerom Božej vôle. Nie však nasilu, alebo len z povinnosti, či bremena viny, alebo neústupnosti pravdy a spravodlivosti. Rozsudzovanie a jeho aplikácia by mala pomôcť ľuďom „ocitnúť sa“ vo vzťahu s Bohom takým, aký On naozaj je: osobný, blízky, milujúci, odpúšťajúci, rozumejúci, svätý...

 

Celé vyučování zde -

BIBLICKÉ ROZSUDZOVANIE, ROZLIŠOVANIE, SKÚMANIE...

 

Izaiáš 11:3  V bázni pred Hospodinom bude mať svoju záľubu. Nebude súdiť podľa toho, čo mu oči vidia, a nebude rozhodovať podľa toho, čo mu uši počujú...
Verím, že teraz je táto téma nesmierne strategická: Ak ako jednotlivci, ako zbor, či zbory v rámci mesta (regiónu) máme byť poslušní Pánovi, musíme byť čo najviac a v narastajúcej miere JEDNO S NÍM...

 

Práve oblasť rozsudzovania je tá, kde potrebujeme postúpiť v tejto JEDNOTE S NÍM:  Veď asi každý jeden z nás zakúsil viac alebo menej to, že:
●       videl chyby, ktoré robili jednotlivci v cirkvi v osobnom živote
●       videl chyby, ktoré robili jednotlivci v cirkvi  verejne – v službe
●       počul nebiblické učenia, resp. príliš zdôraznené pravdy na úkor iných
●       videl extrémne, neprirodzené, podozrivé prejavy, ktoré boli predstavované ako „v Duchu Svätom“...
●       počul „svedectvá“, ktoré boli prehnané, nevhodné, neprinášajúce žiaden úžitok
●       atď. …
Nuž a myslím, že vidíme, že sme neboli pripravení, či ochotní rozsudzovať mnoho vecí, skutkov, prejavov, vyučovaní, svedectiev, konfliktov, dôrazov.... Myslím, že v mnohých z nás je istá nespokojnosť v našom vnútri s týmto stavom: Dokonca sme možno vo vnútri pobúrení, či pohoršení tým, čo sme videli, počuli a zakúsili v cirkvi... Dokonca možno že sme kvôli tomu stratili strategických ľudí, ktorých Boh povolal ako strážcov so silným citom – schopnosťou vidieť, odhaliť a pomenovať chyby a falošnosti... (Takýto ľudia nedostatok a neuplatnenie rozsudzovania vnímajú veľmi citlivo a často berú zodpovednosť na seba a stanú sa tak sami kritikmi, rebelmi, vzbúrencami... hoci Pán ich povolal len k tomu vidieť, odhaliť a pomenovať.... Oni však keď nevidia, že s tým niekto niečo robí, tak sami začnú viesť partizánsku vojnu a niekedy sú podvedení pýchou a padnú práve v tom, čo predtým dokázali u iných odhaliť a identifikovať...)
Lenže biblické rozsudzovanie v Duchu a v pravde – v pravde a v láske – nie je len o tom vidieť chyby a nedostatky! To dokáže takmer každý! Dokonca neveriaci ľudia majú skvelú schopnosť odhaliť pokratectvo a chyby, ktoré ako veriaci – ako cirkev – robíme. Rozsudzovanie v pravde a v láske je o niečom inom: Áno, je to aj o drasticky úprimnej a otvorenej pravde. Zároveň je to však aj o Božej láske a Jeho zámeroch, ktoré On s nami má.
Cieľom takéhoto rozsudzovania nie je len odhalenie všetkých chýb, vyzdvihnutie ich a dokázanie skutočnosti kde a ako sa tí druhí mýlia...
Cieľom akéhokoľvek rozsudzovania v Duchu Svätom je budovanie Božieho kráľovstva, Pánovej nevesty, Jeho armády, Jeho domu...
My sme však často doteraz robili dve chyby:
  1. Buď sme rozsudzovali ľudsky, telesne, podľa našich názorov a pohľadov – a zostávali za nami zranení ľudia, pohoršení – rozdelenia atď. …
  2. Alebo sme nerozsudzovali veci v mene pokoja medzi nami a zo strachu pred ľuďmi. Jednoducho sme veci nechali tak.

 

Toto sú samozrejme dva vyhrotené extrémne postupy – žiaľ, často sa k nim uchyľujeme. Preto potrebujeme porásť práve v tejto oblasti a dospieť viac k dospelosti – teda vstúpiť do JEDNOTY S PANOM v Jeho súdoch.
Našim cieľom by malo byť mať Pánove súdy, rozsúdenie, rozlíšenie; Pánov pohľad, postoj, motív...; aby sme vedeli robiť správne rozhodnutia a zaujať správny postoj.

Povinnosť rozsudzovať.

 

Sme povinní rozsudzovať všetko. Nie sme povinní všetko prijímať, ale všetko rozsudzovať, aby sme to dobré vedeli podržať. V NZ nájdeme konkrétne kritéria a objekty rozlišovania - skúmania:
  1. Podľa ovocia (Mt 7,15-20)
Matúš 7:15  Varujte sa falošných prorokov, ktorí prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vo vnútri sú draví vlci. 16  Po ovocí poznáte ich. Či oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? 17  Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie, ale planý strom rodí zlé ovocie. 18  Nemôže dobrý strom donášať zlé ovocie, ani planý strom donášať dobré ovocie. 19  Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. 20  Tak teda po ovocí poznáte ich.
Ovocie, vplyv, výsledky, pôsobenie... je veľmi dôležitým kritériom. Pýtame sa: Čo je výsledkom? Kto je oslávený? Aký vplyv to má?
Samozrejme je dôležité to porovnať s ovocím Božieho Ducha:
Galatským 5:22  Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, 23  krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon.
Sme povinní rozsudzovať kvôli odhaleniu všetkého falošného.

 

  1. Skúmajte duchov (1J 4,1-3)
1 Ján 4:1  Milovaní, neverte každému duchovi, ale skúmajte duchov, či sú z Boha, pretože mnohí falošní proroci vyšli do sveta. 2  Podľa toho poznávajte Ducha Božieho: každý duch, vyznávajúci Ježiša ako Krista, ktorý prišiel v tele, je z Boha; 3  a ktorý duch nevyznáva Ježiša, ten nie je z Boha; je to (duch) antikristov, o ktorom ste počuli, že prichádza a teraz je už vo svete.
Sme v duchovnom boji. Časťou oblasti rozsudzovania je preto práve duchovné rozsudzovanie – rozlišovanie duchovného vplyvu. Bez správneho a strategického rozsúdenia nie sme v konkrétnych situáciách schopní bojovať, vzoprieť sa zlému, vyhnúť sa oklamaniu, či zlému vplyvu... Z toho je evidentná naliehavá potreba schopnosti rozlišovať duchovný vplyv – teda zlý, nečistý duchovný vplyv vecí (ľudí, filmov, hudby, predmetov, spoločnosti....) na nás.
Sme povinní rozsudzovať kvôli správnemu a strategickému vedeniu duchovného boja.

 

  1. Všetko skúmajte (1Tes 5,21)
1 Tesalonickým 5:21  Všetko skúmajte, dobrého sa držte!
Našou povinnosťou je všetko skúmať nie preto, aby sme poodhaľovali všetky chyby, nie preto, že máme byť apriori podozrievaví, či skeptickí...; ale preto, aby sme vedeli podržať to dobré. Objektom skúmania je hľadanie toho dobrého – nie toho zlého.
Sme povinní všetko skúmať kvôli tomu, aby sme všetko dobré vedeli podržať.

 

  1. Koniec cesty (Žid 13,7)
Židom 13:7  Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich správania, a napodobňujte ich vieru.
Toto je zaujímavé miesto, ktoré hovorí, že koniec správania (cesty, života, služby) vodcov je kľúčový. Nie teda začiatok (napr. velkolepé výzvy a vízie...). Pripomína mi to nasledujúci verš:
2 Korintským 10:18  lebo nie ten sa dokázal, kto sa sám odporúča, ale koho Pán odporúča.
Potrebujeme skúmať Pánove potvrdenie v životoch služobníkov a ich vieru – vytrvalosť – teda či boli verní do konca.
Sme povinní skúmať život vodcov, aby sme si vedeli zobrať od nich príklad.

 

  1. Proroctvá (1K 14,29)
1 Korintským 14:29  Proroci však nech hovoria dvaja alebo traja, a ostatní nech rozsudzujú.
Pre správne fungovanie - uplatnenie prorockej služby je potrebné dať priestor pre rozsudzovanie prorockých slov (dojmov, prejavov...). Zvlášť v dobe kedy táto prorocká služba v danom zbore nie je dlhšie etablovana a vyspelá (vedená niekým skúseným – skúsenými...). Potrebujeme dať priestor aj chybám práve z dôvodu, aby sme v tomto obdarovaní vedeli rásť. Preto je rozsudzovanie nesmierne dôležité.
Nejde však o postoj pochybovania a pohŕdania, ktorý vopred sa stavia k prorockým veciam podozrievavo! Naozaj potrebujeme prorocké veci rozsudzovať, ale v postoji bázne pred Pánom a túžby počuť Jeho hlas.
1 Tesalonickým 5:20  Proroctvami nepohŕdajte!
Sme povinní rozsudzovať proroctvá kvôli správnemu uplatneniu prorockej služby.

 

  1. Čo je milé Pánovi (Ef 5,10)
Efezským 5:10  skúmajte, čo je milé Pánovi, 11  a nezúčastňujte sa v neplodných skutkoch tmy, radšej ich karhajte.
2 Korintským 5:9  Preto či prebývame (v tele), a či sa vysťahúvame (z neho), snažíme sa byť Mu príjemní.
Predovšetkým by sme mali skúmať Pánove srdce v hlbokom intímnom spoločenstve s Ním. Ak chceme mať spoločenstvo s Ním, potrebujeme sa snažiť byť Mu príjemní, teda robiť (hovoriť, myslieť...) to, čo On má rád, čo je Mu milé, v čom On má zaľúbenie, čo je Jeho vôľou.
Nie je totiž samozrejmé, že toto spoznáme v bežnom (priemernom, všednom) kresťanskom živote. Je tu výzva hľadať Pána (1Kron 16,11; Ž 27,8; Ž 105,4; Iz 55,6; Mt 7,7)! Tz.že ak chceme takto dôverne spoznať Pána, potrebujeme Ho hľadať – vynaložiť skutočné úsilie (pôsty, zmeny v živote, zmeny v charaktere...), prejaviť hlbokú vôľu – túžbu (modlitba, uctievanie, očakávanie...) chcieť Ho spoznať.
Toto je nevyhnutná súčasť biblického rozsudzovania! Veď ako chceme, alebo môžeme riešiť spory v cirkvi, naprávať chyby, či krivdy, alebo rozsudzovať proroctvá..., ak nevieme čo je Pánovi milé, ak nepoznáme (a nemáme!) Jeho srdce?
Sme povinní skúmať Pánove srdce, čo je Jemu milé, aby sme vôbec vedeli zaujať Jeho posto v rozsudzovaní čohokoľvek.

 

  1. Duchovný dar (1K 12,10)
1 Korintským 12:10  inému opäť schopnosti činiť divy, a zas inému prorokovať, opäť inému rozlišovať duchov, inému druhy jazykov a inému vykladať jazyky.
Rozsudzovanie je  nesmierne dôležité, ale nie sme ho schopní sami. Nestačí naša rozumnosť, názory, skúsenosti, pohľady, či zmysel pre spravodlivosť...! Ide o duchovný život a teda o duchovné rozlišovanie. Boh svoju cirkev preto vystrojuje aj špeciálnym darom, ktorý, keď je správne a mocne použitý nám umožňuje vhľad do duchovnej oblasti a porozumenie, rozlíšenie Božej špecifickej vôle v danej situácii, alebo charakteru duchovného boja – vplyvu, ktorému čelíme...
Duchovné dary – aj keď sú nám už dané – a sú už rozdelené – sa neprejavujú automaticky. Aj tu je dôležité naše úsilie, hľadanie, horlivosť, túžba, ochota nechať sa použiť...
1 Korintským 14:1  Usilujte sa o lásku a horlite za duchovné dary, najmä však, aby ste prorokovali.
Sme povinní rozsudzovať všetko – a teda sme povinní horliť za dar rozslišovania duchov, aby sme toho naozaj boli v maximálnej miere schopní.

 

Nebezpečenstvo súdenia.

Pri tom všetkom ako vidíme nevyhnutnosť správneho rozsudzovania v cirkvi pre jej zdravý život, službu – vplyv a rast, si však potrebujeme uvedomiť aj obrovské nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí, ak sa pokúšame rozsudzovať veci len prirodzene, logicky, racionálne, podľa našich predstáv, názorov, teológie, predsudkov, zranení (skúseností s chybami)...
Takže čo nám hrozí? Čo je vlastne nebiblickým (neduchovným, telesným) rozsudzovaním (žiaľ často uplatňovaným a označovaným ako rozsudzovanie)?
  1. Súdenie (Mt 7,1-5; 1K 4,5)
Matúš 7:1  Nesúďte, aby ste neboli súdení; 2  lebo akým súdom súdite vy, takým budete súdení, a akou mierou meriate vy, takou bude vám namerané. 3  Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nebadáš brvno? 4  Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka, - keď ty sám máš v oku brvno? 5  Pokrytec, vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.
1 Korintským 4:5  Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha.
Hrozí nám to, že sa staneme sudcami. Lenže len Pán je jediný Sudca. Našou úlohou – cieľom rozsudzovania nie je v prvom rade niekoho súdiť – odsúdiť (onálepkovať, odmietnuť, ...). Toto sa nám stáva práve vtedy, keď vo vlastnom oku nevidíme brvno – teda: keď nie sme schopní, či ochotní prijať spätnú väzbu od Pána, alebo od ľudí; keď si myslíme, že stojíme (že sme spravodliví, múdri, skúsení...).
Cirkev nie je súdna sieň. Naopak! Cirkev by mala byť miestom odpustenia, prijatia, lásky, nápravy, uzdravenia, zmeny zvnútra... A nie suchým, tvrdým – neľudským uplatňovaním nejakých zákonov, či pravidiel.
Áno, príde deň súdu, kedy sa všetci ukážeme pred súdnou stolicou Kristovou a kedy všetci budeme vydávať počet pred Sudcom živých i mŕtvych – pred našim Bohom!
Ale teraz je čas rozsudzovať s cieľom uplatňovania lásky, milosti, milosrdenstva. V nevyhnutných prípadoch – keď naozaj zlyhali všetky možné snahy o nápravu, a kedy je potrebné ochrániť ostatných ľudí – zbor – je naozaj potrebné urobiť aj razantné kroky. Stále však by sme mali byť v srdci pohnutí súcitom a milosrdenstvom – opravdovou láskou.
Ak sa ľudia v našom strede cítia menej cenní, odmietnutí; ak si zaraďujeme ľudí do nejakých šuplíkov a vo svojom vnútri im dávame nejakú nálepku (názor, hodnotu...); ak je tu atmosféra hľadania chýb; ak je tu bolestivé obviňovanie, manipulácia pocitmi viny... Potom ide zrejme o súdenie, ktoré vonkoncom nič nemá spoločné s Božím srdcom a s Jeho vôľou.
Správne biblické rozsudzovanie vedie ku uplatneniu lásky, milosrdenstva a pravdy (nie tlaku, manipulácie, zotročenia, pohanenia, obvinenia...).

 

  1. Rozdelený dom (Mt 12,25; L 11,17)
Matúš 12:25  Ježiš poznal ich zmýšľanie a riekol im: Každé kráľovstvo rozdvojené pustne a mesto alebo dom rozdvojený neobstojí.
Nesprávne rozsudzovanie často nesie ovocie rozdelenia: keď kresťania odmietajú spolupracovať, oddeľujú sa od seba navzájom, nie sú ochotní odpúšťať, prijímať sa, tolerovať nepodstatné rozdiely...
Cieľom – ovocím – správneho biblického rozsudzovania je  hľadanie jednoty, zmierenia, spolupráce, odpustenia, prijatia...

 

  1. Ohováranie, posudz. (Jk 4,11-12)
Jakub 4:11  Bratia, neohovárajte sa navzájom! Kto ohovára brata alebo posudzuje brata, ohovára zákon a posudzuje zákon. A ak posudzuješ zákon, nie si činiteľom zákona, ale sudcom. 12  Jeden je zákonodarca a sudca, ktorý má moc zachovať a zatratiť. Ale ktože si ty, čo posudzuješ blížneho?
Ohováranie je ďalším sprievodným znakom nesprávneho a telesného rozsudzovania. Je prirodzené, že vidíme chyby. Lenže ako kresťania by sme nemali tieto chyby odhaľovať, debatovať o nich s inými kresťanmi, šíriť ich, zviditeľňovať, rozmazávať. Práve toto je služba nepriateľa – Žalobcu bratov.
Skutočné rozsudzovanie je práve o tom zastaviť ohováranie (min.vo svojom živote) a nahradiť ho žehnaním, modlitbami, láskou, ktorá hriechy prikrýva. Rozsudzovanie je práve o zmene:
   1.     našej optiky (na čo sa zameriavame, čo nás upútava, čo vidíme, sledujeme, o čom rozmýšľame)
    2.     a nášho jazyka (vyznania, hovorenia, komunikácie).
Výsledkom biblického rozsudzovania je zameranie sa na dobré veci, na Božiu vôľu, zaujať Pánov postoj a schopnosť vidieť to, čo robí On.

 

  1. Prijímanie osôb (Jk 2,1-13)
Jakub 2:1  Bratia moji, neuprednostňuje nikoho, keďže veríte v nášho osláveného Pána Ježiša Krista. 2  Veď ak by do vášho zhromaždenia vošiel muž so zlatými prsteňmi, v nádhernom rúchu, a vošiel by aj chudobný v chatrnom rúchu, 3  a vy by ste s úľubou pohliadli na toho, čo má nádherné rúcho, a povedali by ste: Ty sa posaď pekne sem! ale tomu chudobnému by ste povedali: Ty stoj tam, alebo sadni si mi ku nohám! 4  či ste nerobili rozdiel medzi sebou a nesúdili podľa zlého uvažovania? 5  Počujte, bratia moji milovaní: či Boh tých, čo sú v očiach sveta chudobní, nevyvolil, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva zasľúbeného tým, čo Ho milujú? 6  Ale vy ste znevážili chudobného. Či nie bohatí vás utláčajú a vláčia po súdoch? 7  Či sa nie oni rúhajú slávnemu menu, ktoré bolo vyslovené nad vami? 8  Iste, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš blížneho ako seba samého! dobre činíte. 9  Ale ak uprednostňujete osoby, páchate hriech a zákon vás usvedčuje ako priestupníkov. 10  Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. 11  Veď Ten, ktorý povedal: Nescudzoložíš! povedal aj: Nezabiješ! A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestúpil si zákon. 12  Aj hovorte aj konajte ako ľudia, ktorí majú byť súdení podľa zákona slobody. 13  Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; milosrdenstvo nemá strach pred súdom.
Dôvodov pre ktoré uprednostňujeme ľudí (prijímame, zvýhodňujeme, odlišujeme, pristupujeme k nim s inými postojmi...) je veľa – podľa toho, čo je pre nás dôležité, na čom si zakladáme: sociálne postavenie, učenie (teológia), prax (prejav zbožnosti, spôsoby služby)...
Skutočné rozsudzovanie odhaľuje a odstraňuje  navonok skrytú agendu, nepísané pravidlá,  zdôraznenie akýchkoľvek hodnôt, ktoré spôsobujú, že nepristupujeme ku všetkým ľuďom rovnako. - Presne tak, ako to v tomto prípade urobil Jakub.

 

  1. Žalovanie (Jk 5,9)
Jakub 5:9  Nežalujte, bratia, na seba navzájom, aby ste neboli súdení. Ajhľa, sudca stojí predo dvermi!
Pod rozsudzovaním sa často mylne myslí „donášanie“ odhalených – pozorovaných chýb (nedostatkov, extrémov...) ľudí, či iných zborov ku svojim vedúcim; a sťažovanie si na súrodencov v Kristu pred inými ľuďmi v zbore – napr.pred vedúcimi. Často keď ľudia za vami prídu s takouto nejakou ponosou, sťažnosťou, bolesťou, krivdou...., hneď je vám jasne, že ak niekto potrebuje pomoc, tak sú to práve oni. Ak s nimi začneme rozoberať tie horkosti, dokonca spolu s nimi odsudzovať tých, na ktorých žalujú – vôbec im nepomôžeme! Naopak!
Takýto ľudia potrebujú vypočutie, prijatie, pochopenie, ale zároveň aj usmernenie v pravde a v láske ku odpusteniu a správnemu biblickému jednaniu (Mt 5,23-24; Mt 18,15-17). A o tom je správne rozsudzovanie: usmernenie ľudí v pravde a v láske k odpusteniu a jednaniu v pravde a v láske:
●       jednak voči sebe samým
●       a jednak voči druhým ľuďom

 

  1. Učiteľstvo (Jk 3,1)
Jakub 3:1  Nechcite byť, bratia moji, tak mnohí učiteľmi; vedzte, že súd nad nami bude ťažší. 2  Veď sa my všetci v mnohom prehrešujeme. Ak sa niekto neprehrešuje v reči, je dokonalý muž, schopný držať si na uzde aj celé telo.
Teraz vôbec nemyslím to, že by sme mali dostatok učiteľov, a že by nebolo potrebné, aby sme  vyučovali ľudí či osobne (učeníctvo), na skupinkách, alebo verejne. Naopak! Myslím, že dobrých učiteľov Písma nie je dosť.
Prejavom nesprávneho – alebo nesprávne aplikovaného rozsudzovania je poučovanie (často bez poriadneho vypočutia, a pochopenia človeka), hovorenie litery, ktorá zabíja (písané Biblické verše, ktoré daný človek nevie sám aplikovať, alebo v dôsledku vlastných problémov – zranení – im nie je sám schopný porozumieť – prípadne si ich vykladá zle); syndróm pastiera (ku všetkým ľuďom pristupuje ako k ovečkým (pastoračným prípadom, klientom poradenstva....); vzťah zhora nadol (z pozície, z autority, v pýche...).
Skutočné biblické rozsudzovanie je však práve o takom vyučovaní a pomoci iným, ktoré si buď ani neuvedomia, alebo ktoré sa skutočne stretne s nimi práve v tom bode kde sú a pomôže im pohnúť sa ďalej.

 

  1. Elitné zoskupenia (1K 3,1-9; 4,6)
1 Korintským 3:1  Ani ja, bratia, nemohol som vám hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. 2  Mliekom som vás kŕmil, nie tvrdým pokrmom, lebo by ste ho neboli mohli zniesť, ba ešte ani teraz nemôžete, 3  lebo ste ešte telesní, keď sú žiarlivosť a sváry medzi vami. Či nie ste telesní a nestýkate sa príliš ľudsky? 4  Keď jeden hovorí: Ja som Pavlov! a druhý: Ja Apollov! či nie ste príliš ľudia? 5  Čo je Apollo? Čo Pavel? Služobníci, skrze ktorých ste uverili, a to každý tak, ako mu dal Pán. 6  Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast; 7  takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh, ktorý dáva vzrast. 8  Kto sadí a kto polieva, sú jedno, ale každý dostane svoju odmenu podľa vlastnej práce. 9  Lebo my sme Boží spolupracovníci, vy ste Božia roľa a Božia stavba!
1 Korintským 4:6  Toto však, bratia, vzťahoval som na seba a na Apolla ako podobenstvo pre vás, aby ste sa na nás naučili: Nič nad to, čo je napísané! - aby sa nikto nevychvaľoval jedným proti druhému. 7  Veď ktože ti prisudzuje prednosť? A čo máš, čo by si nebol dostal? A keď si dostal, čo sa chváliš, ako by si nebol dostal?
Úplne mylným sposobom rozsudzovania je hľadanie a spájanie sa len s tými, ktorí sú nám podobní (v názoroch, hodnotách, teológii, praxi, type zbožnosti, obdarovaní, vízii,...) Je nám to síce prirodzené, že sa cítime dobre v spoločnosti ľudí, s ktorými máme mnoho spoločné. Dokonca isté takéto spoločenstvo je pre nás tiež nevyhnutné (napr. priatelia). Lenže ak si takto predstavujeme skupinku, alebo zbor, potom sa vopred odsudzujeme na neúspech, alebo rozdelenie. Pretože v zbore (aj na skupinkách) vždy budú (a je to dôležité, aby boli) rozliční ľudia, s rozličnými názormi, hodnotami, učením, zbožnosťou, obdarovaním, víziami.... Potrebujeme sa navzájom! Vytváranie elitných zoskupení (kruhov vo vnútri zboru, do ktorých sa nikto iný nedostane) je prejavom telesnosti a nedospelosti – ako to Pavel zdôraznil.
Skutočné biblické rozsudzovanie je práve o tom vytvárať spoločenstvo, ktoré je Božou (nie ľudskou) stavbou a kde je miesto pre každého človeka, aby sa stal súčasťou tejto stavby. Biblické rozsúdenie elitárstva a exkluzivity je jasné, pretože jasne odhaľuje akúkoľvek pýchu a nezrelosť a vytvára priestor pre pokoru a duchovné dospievanie. - Prístup Pavla ku zboru v Korinte je nám v tomto príkladom.

 

Videli sme dôležitosť (nevyhnutnosť, povinnosť) rozsudzovania v cirkvi aj v našom osobnom živote. Zároveň sme videli to všetko, čo nám hrozí, ak sa o to pokúsime v pýche, bez lásky, s predsudkami a na základe našich ľudských názorov – pochopenia Písmu.
Myslím, že nasledujúce tri veci sú pre nás nevyhnutné, aby sme sa mohli v oblasti správneho rozsudzovania zdokonaliť a zároveň sa vyhnúť tým nesprávnym postojom:

Pánov súd.

1 Korintským 4:3  Ale mne najmenej záleží na tom, či ma vy súdite, alebo akýkoľvek ľudský súd, ani sám sa nesúdim. 4  Lebo ničoho nie som si vedomý, ale nie v tom je moje ospravedlnenie; ale Pán je Ten, ktorý ma súdi. 5  Preto nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc, a vtedy každý dostane pochvalu od Boha.
1 Korintským 11:31  Keby sme sa totiž sami súdili, neboli by sme súdení; 32  tým však, že sme súdení, Pán nás vychováva, aby sme neboli odsúdení so svetom.
Ak máme správne rozsudzovať veci a problémy, či chyby ľudí, najskôr potrebujeme poznať Pánove súdy. A teraz nemyslím teóriu, ale prax – skúsenosť. Potrebujeme dovoliť Bohu, aby nás súsil už teraz, aby On namieril na nás svoj reflektor, aby nás preskúmával a konfrontoval. Práve táto skúsenosť s Pánovou pravdou a láskou nás premieňa! Keď zakúšame ako jemne, trpezlivo a s láskou s nami Pán zachádza, ako nás vyučuje, ako nám On rozumie a ako nás On vychováva... Práve toto nás potom uspôsobuje presne takto isto – v tomto istom Duchu – týmto istým spôsobom – slúžiť druhým.
Ak zakúšame na vlastnej koži Pánove súdy (výchovu, usvedčenie z hriechu, vyučovanie, vedenie...), potom si veľmi jasne uvedomujeme, že:
●       čo všetko nám bolo odpustené...
●       ako bezpodmienečne nás Pán prijal a ako nás miluje...
●       aké je v skutočnosti naše vlastné srdce
●       čo je našou (mojou) slabosťou, hrozbou, oblasťou kde zlyhávam a potrebujem jednak pomoc druhých a jednak zvláštnu sústredenosť
●       len milosťou Božou som čo som
●       nič nemám, čo by som od Pána nebol dostal
●       kde a aké sú moje vlastné zlyhania, omyly, pády...
Nuž a ak si toto všetko uvedomujeme, potom náš prístup k ľuďom bude práve v takejto Pánovej láske, zhovievavosti, nežnosti, trpezlivosti, láskavosti, pokore a krotkosti. Pánove súdy spôsobujú rast ovocia Ducha v našom živote.
Galatským 5:22  Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, 23  krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon.
A s ovocím Ducha je naše rozsudzovanie jednak správne a jednak správne aplikované.

Pánova láska.

Jakub 2:8  Iste, ak plníte kráľovský zákon podľa Písma: Milovať budeš blížneho ako seba samého! dobre činíte. 9  Ale ak uprednostňujete osoby, páchate hriech a zákon vás usvedčuje ako priestupníkov. 10  Lebo keby niekto celý zákon zachoval, ale previnil by sa v jednom (prikázaní), previnil sa proti všetkým. 11  Veď Ten, ktorý povedal: Nescudzoložíš! povedal aj: Nezabiješ! A keď aj nescudzoložíš, ale zabíjaš, prestúpil si zákon. 12  Aj hovorte aj konajte ako ľudia, ktorí majú byť súdení podľa zákona slobody. 13  Lebo nemilosrdný bude súd nad tým, kto nepreukazoval milosrdenstvo; milosrdenstvo nemá strach pred súdom.
Skúsenosť s Pánovou láskou v našom živote je nevyhnutným predpokladom správneho rozsudzovania. Sme povinní sa navzájom milovať. Viera je činná skrze lásku (G 5,6). Jedine v láske môžu duchovné dary mať takú účinnosť, akú si ani nevieme predstaviť (1K 12,31). Jedine v láske dokážeme vydržať, žiť a pracovať spolu (Kol 3,14). Bez lásky nie sme nič (1K 13,2). Bez lásky nemá význam ani prorocké obdarovanie, ani obete, ani viera (1K 13,1-3).
Pri správnom biblickom rozsudzovaní totiž nejde len o pravdu a spravodlivosť. Naopak, tam kde pravda odhaľuje a spravodlivosť odsudzuje, tam láska prikrýva:
1 Peter 4:8  A nadovšetko, verne sa milujte vospolok, lebo láska prikrýva množstvo hriechov.
Pokiaľ nie je v nás Božia láska k človeku (ľuďom, zboru...), nemali by sme sa ani pokúšať rozsudzovať a už vôbec nie aplikovať nejaké naše rozsúdenie, lebo nám veľmi hrozí, že nebudeme vedieť týmto ľuďom pomôcť, nebudeme sa vedieť dívať na nich tak ako sa díva Pán... Ak v nás nie je Božia láska, potom to jediné, čo by sme mali urýchlene robiť je ísť na kolená a modliť sa za danú vec, či človeka, pokiaľ nezískame v Duchu Božiu lásku, Boží pohľad a slobodu od predsudkov, predpojatosti, hnevu, horkosti....
A Pán túži ďaleko viac po postojoch, prejavoch a skutkoch milosrdenstva v našich životoch ako po akejkoľvej náboženskej horlivosti, v ktorej chceme prinášať (farizejské) obete (žiaľ, častokrát aj ľudské – keď v mene rozsudzovania odsúdime človeka):
Matúš 9:11  Keď to videli farizeji, povedali Jeho učeníkom: Prečo váš majster je s colníkmi a hriešnikmi? 12  Ježiš to počul a odpovedal: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 13  Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť; lebo neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.
Myslím, že všade kde cítime, vnímame urgentnú potrebu rozsudzovať a uplatniť právo, pravdu a spravodlivosť – práve tam je najdôležitejšie uplatniť lásku a milosrdenstvo. Nástrojmi uplatnenia správneho rozsudzovania sú: naše kolená (v príhovorných modlitbách), naše objatie a naše slzy...
1 Korintským 13:4  Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; 5  nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, 6  neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; 7  všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí. 8  Láska nikdy neprestane.

Pánov zámer.

Rímskym 12:2  A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé.
Kolosenským 1:9  Preto aj my odo dňa, ako sme to počuli, neprestávame sa modliť za vás a prosiť, kiež ste naplnení poznaním Jeho vôle vo všetkej múdrosti a duchovnej rozumnosti, 10  aby ste chodili hodní Pána, na Jeho úplnú ľúbosť, prinášajúc ovocie v každom dobrom skutku, rastúc v poznaní Boha ...
Kľúčom k uplatňovaniu rozsudzovania je rozumieť Pánovmu srdcu, Jeho vôli. A to je tiež možné získať len a len skúsenosťou, zjavením, teda priamo od Pána. Aj preto je tak dôležité aby sme chodili v úzkom spoločenstve s Ním, a aby sme vedeli načúvať Jeho hlasu, aby sme vedeli nechať sa viesť Duchom Svätým.
Cieľom rozsudzovania nie je uplatniť našu ľudskú spravodlivosť a pravdu. Cieľom je uskutočniť Pánovu vôľu – Jeho zámery. Jedna vec je vidieť chyby, ale úplne iná vec je niečo s nimi urobiť tak, aby sme ľudí zachránili, uzdravili, usmernili, potešili, povzbudili a viedli k duchovnému rastu, nasledovaniu Baránka a životu v spoločenstve.
Príkladom je napr.služba Pána Ježiša žene samaritánke pri studni (J 4,1-42): Na prvý pohľad – teda keby sme vedeli fakty, ktoré Pán Ježiš rozpoznal v Duchu (dar slova poznania) – sa zdá situácia jasná: žena, ktorá má za sebou 5 nemanželských vzťahov. Zrejme by sme ju vyzývali ku pokániu a citovali všetky verše o manželstve z Písma; možno by sme sa snažili zachraňovať ten posledný vzťah... Pán Ježiš paradoxne nič z toho neurobil! On síce jasne odhalil skutočnosť: „Mala si piatich mužov“ - ale aj jasne komunikoval porozumenie jej srdcu – jej situácii: „a ten, ktorého máš teraz, nie je ti mužom“. Táto žena nebola skonfrontovaná len pravdou a spravodlivosťou zákona. V Pánovi stretla muža – proroka, ktorý ju odhalil, ale ktorý ju neodsúdil. A to zmenilo jej život, to sa dotklo jej srdca.

Rozsudzovanie by malo meniť životy, srdcia, situácie ľudí smerom Božej vôle. Nie však nasilu, alebo len z povinnosti, či bremena viny, alebo neústupnosti pravdy a spravodlivosti. Rozsudzovanie a jeho aplikácia by mala pomôcť ľuďom „ocitnúť sa“ vo vzťahu s Bohom takým, aký On naozaj je: osobný, blízky, milujúci, odpúšťajúci, rozumejúci, svätý...

 

 

Zobrazeno 951×

Komentáře

Zobrazit 1 komentář »

Pro přidání komentáře se musíš přihlásit nebo registrovat na signály.cz.

Autor blogu Grafická šablona Nuvio